Hasičský zbor
Život ľudí v obci odjakživa výrazne ovplyvňovali prírodné živly, z ktorých najničivejšie následky mal oheň. V histórii obce sa nám dochovali zmienky o strašných následkoch požiarov a ich vplyve na život a ďalší rozvoj obce. Staré záznamy uvádzajú mimoriadne veľký požiar, ktorý zachvátil našu obec v r. 1856 a poškodil aj kostol, často sa spomínajú požiare domov, stohov slamy alebo zvezeného obilia v stodolách, pri ktorých v r. 1883 dokonca zhoreli dvaja ľudia. Požiaru sa nevyhli ani budovy kaštieľa či kostola, v ktorom vraj vyčíňal guľový blesk. r. 1935 bol v obci veľký požiar, pri ktorom zhoreli tri zo štyroch sušiarní tabaku, stojacich za majerom na terajšej Grasalkovičovej ulici. Neskoršie požiare už neboli natoľko rozsiahle ako v minulosti, na čom mali zásluhu najmä preventívne opatrenia. Medzi hlavnými príčinami požiarov v minulosti sa uvádza najmä ľudská nedbalosť pri manipulácii s ohňom, sviečkami, fakľou či lampášom, pri nesprávnom kúrení s odvodom dymu cez poškodený komín, pri búrkach blesk, ale uvádza sa aj nedbalosť tulákov, prespávajúcich v stohoch slamy alebo v humnách pri sedliackych domoch, odkiaľ sa požiar ľahko rozšíril na celú usadlosť. Na elimináciu takýchto škôd mala obec najprv nočného strážnika – hlásnika. Medzi jeho povinnosti patrilo dohliadať na bezpečnosť dediny a rýchlo ohlásiť prípadný nočný požiar. Dôležitú úlohu plnili aj obecné studne rozmiestnené na verejných priestranstvách, z ktorých sa čerpala voda na hasenie. Požiarny poplach sa v celej obci vyhlasoval varovným vyzváňaním z kostolnej veže aj z farnianskej zvonice, a to bitím srdca zvona iba na jednu jeho stranu. Neskôr sa požiarny poplach vyhlasoval aj hasičskou trúbkou, známym dvojtónovým signálom „ho-rí“.
Keďže naše pôvodne dve obce boli až do r. 1932 samostatné, každá mala a už od r. 1886 z podnetu kňažnej Júlie Huňadyovej aj samostatný požiarny zbor s vlastnou zbrojnicou, veliteľom, trubačom aj poplachovým signálom. Po jeho vyhlásení každý dospelý muž i žena, nachádzajúci sa v obci schytili vedro, hákovicu alebo rebrík a bežali na miesto požiaru. Ich pomoc však bola logicky poznačená panikou a zlou organizáciou postupu hasenia, čo zvyšovalo škody na majetku. Hasičské zbory boli preto povinné precvičovať si svoju rýchlosť nasadenia aj postupy pri hasení. Cvičili vždy v nedeľu po lítániách pri kaplnke sv. Rozálie, kde bola aj obecná studňa. Aby bol ich hasičský zásah čo najúčinnejší, zakúpila sa v r. 1885 za 800 zlatých v Budapešti na roľníckej výstave hasičská ručná kyvadlová striekačka ťahaná koňmi. Kone do záprahu striekačky bol povinný priviesť vopred určený sedliak. K oficiálnemu ustanoveniu hasičských zborov došlo v r. 1886 na deň patróna obce sv. Jána Krstiteľa na hody. Každý zbor mal svoju „strikáreň“, t. j, sklad s potrebným vybavením (hákovice, vedrá, rebríky, odev, hadice, ručné pumpy…). Keďže Farňania boli agilnejší než Ivančania, mali aj oddiel sestier samaritánok – ošetrovateliek v slušivých rovnošatách. Z tradičnej hasičskej rodiny Lužovcov boli v oddiely samaritánok až tri ich dcéry. Drevená požiarna zbrojnica Farnej susedila s domom obecného pastiera na rohu terajšej Farnianskej a Moyzesovej ulice.
Pred zlúčením oboch zborov bol posledným veliteľom farnianskych hasičov Michal Glasa a ivanských Štefan Norek. Trubačom Ivančanov bol pán Dóza, ktorého umenie bolo zvečnené aj na prvej gramofónovej nahrávke známeho hasičského poplachového signálu vysielaného v 50-tych rokoch minulého storočia vždy v prípade požiaru miestnym rozhlasom.
Byť členom hasičského zboru považoval v minulosti každý dospelý a zdravý muž za česť, morálnu povinnosť‘, ale aj ekonomickú nevyhnutnosť. Veď záujem na vzájomnej pomoci a ochrane majetku malo tak panstvo z kaštieľa, ako aj sedliak či robotník. Veľkou poctou a odmenou za výkony pri cvičení alebo požiari bola pre každého člena zboru možnosť stáť počas nedeľnej bohoslužby čestnú stráž v slávnostnej uniforme pri zástave zboru, uloženej na čestnom mieste v kostole, alebo niesť zástavu pri niektorej slávnostnej príležitosti, na procesiách, súťažiach či oslavách. Viacerí ivanskí hasiči dostali pri rôznych príležitostiach ocenenia, napr. Jána Lužu st. pri príležitosti osláv milénia v r. 1896 vyznamenal cisár František Jozef I. zlatou medailou za dlhoročnú prácu v hasičskom zbore.
Po 1. svetovej vojne už pri ivanskom a farnianskom hasičskom zbore pôsobili dve dychovky, ktorých účinkovanie patrilo vždy medzi významné kultúrno-spoločenské udalosti. Pre mladých z Ivanky a Farnej bola účasť na hasičskej zábave obľúbenou príležitosťou na stretnutia aj zabavenie sa pri tanci po celotýždennej práci. Časť peňazí zo vstupného na týchto zábavách bývala vyčlenená pre hasičov na nákup výstroja a vybavenia zboru. Neskôr, s cieľom zlepšiť vybavenosť oboch zborov a počas príprav na výstavbu hasičskej zbrojnice, zorganizovali obe naše obce aj výber tzv. hasičskej dávky, zvyčajne vo výške 5 Kč. Z takto vyzbieraných peňazí bola postavená a v r. 1931 odovzdaná do užívania murovaná hasičská zbrojnica s vežou na sušenie hadíc a miestnosťami na spolkovú činnosť a sklad techniky.
Hoci sa nám nezachovali autentické zápisy zo založenia našich dobrovoľných hasičských zborov, oslavy ich založenia, ktoré sa konali pri ich okrúhlych výročiach v r. 1936 (50. výročie) a v r. 1986 (100. výročie) boli veľkolepé. Oslava v r. 1936 sa uskutočnila na ivanské hody ešte v čase najväčšej organizovanosti zborov. Ich výcvik vtedy viedol bývalý armádny dôstojník Rudolf Bittera, vládny komisár obce Rudolf Zibala bol tajomníkom zboru a ivanský učiteľ Anton Vosátko okresným veliteľom dobrovoľných hasičských zborov. Spomínaná slávnosť sa v r. 1936 konala na cvičisku za hasičskou zbrojnicou, pred kapInkou sv. Rozálie za účasti slávnostných rečníkov (Dr. A. Brychta, Anton Vosátko) a bola spojená s vyznamenávaním hasičov služobnou i pamätnou medailou. Prápor ivanského zboru dekorovala vyšívanou stuhou grófka Mária, manželka vtedajšieho vlastníka ivanského kaštieľa Filipa Boos zu Waldeck. Tento akt bol jedným z mnohých podnetov na škriepku medzi zbormi Ivanky a Farnej, ktoré stále pretrvávali aj napriek tomu, že už sídlili v spoločnej zbrojnici. Nedalo sa inak – ešte v ten deň musela grófka pri kostole pripnúť stuhu aj na prápor farnianskeho hasičského zboru…
Vďaka aktivite Antona Vosátka sa vytvorilo aj zdravotnícke družstvo žien samaritánok ako súčasť farnianskeho hasičského zboru. Mladým slečnám imponovalo, že mali svoje rovnošaty, pozostávajúce z tmavej sukne a bielo-modro pruhovanej blúzky s dlhými rukávmi a zapínaním ku krku, s golierikom zopnutým sponou s emblémom Červeného kríža. Súčasťou ich rovnošaty bola aj kapsa cez plece so zdravotníckymi potrebami. Na zvládnutie povinnosti ošetrovateliek ich riadne zaškolili v nemocnici. Za miesto svojho pravidelného výcviku si zvolili lúčku pri Mohyle, kde ich nerušili zvedavý spoluobčania. Od čias, keď sa súčasťou hasičského zboru v našej obci stalo aj zdravotnícke družstvo samaritánok, významne stúpla prestíž zboru pri vystúpeniach na pretekoch v susedných obciach. Ich zručnosť potvrdil aj husársky kúsok na okresnej súťaži v r. 1938 vo Sv. Jure, keď so svojou starou ručnou kyvadlovou striekačkou zvíťazili v rýchlosti dodania vody pred inými družstvami, vybavenými už motorovými striekačkami.
Veľmi dôležité úlohy plnil hasičský zbor počas 2. svetovej vojny, keď obci pomáhal svojou účasťou na civilnej protileteckej ochrane, pri vyhlasovaní leteckých poplachov a sirénou v prípade priblíženia sa formácii bombardovacích lietadiel, ale aj kontrolou dodržiavania nariadenia o nočnom zatemnení a požiarnymi nočnými hliadkami.
V povojnových rokoch bol miestny hasičský zbor vybavený novou automobilovou striekačkou s pohotovostnou zásobou vody na podvozku Praga RN. V novej organizácii dobrovoľného požiarneho zboru sa uplatnili aj ženy požiarničky s oddielom zdravotnej služby v nových uniformách (zelené „montérkové“ oblečenie doplnené baretkou), neskôr ako družstvo Československého Červeného kríža. Mužstvo dostalo nové pracovné aj vychádzkové oblečenie (modrú uniformu s brigadírkou), rozvinula sa výcviková a schôdzková činnosť, podriadená už novej ideológii. Opäť sa začalo súťažiť a v rámci skvalitnenia protipožiarnych opatrení začali hliadky požiarnikov vykonávať preventívne prehliadky so zameraním na kontrolu možných požiarnych nebezpečenstiev, technického stavu komínov a uskladňovania horľavých látok na povalách domov. Do obsluhy požiarnej techniky zaškolili aj pracovníkov, ktorí počas dňa pracovali v obci a vytvorili sa aj žiacke požiarnické oddiely.
Za úspechy v súťažiach a iné aktivity požiarnikov dostala obec nové hasičské cisternové auto na vodu Škoda Trambus. Pri výstavbe rozvodov pitnej vody v obci sa prihliadlo už aj na potreby pripojenia na hydranty pri hasení požiarov a zbrojnica bola vybavená aj elektrickou sušičkou hadíc. Na celkovom zlepšovaní technického vybavenia i na údržbe techniky a objektu zbrojnice odpracovali členovia požiarneho zboru množstvo brigádnických hodín.
Blížiace sa oslavy 100. výročia založenia zboru v r. 1986 boli dôvodom na rozvoj mnohých aktivít. Následný odchod starých členov zboru do dôchodku a mizivý záujem mladšej generácie na udržaní tradícií dobrovoľného požiarneho zboru však viedol naopak k zániku organizácie. Po r. 1989 ostala požiarna zbrojnica opustená, bez riadneho hospodára a využívala sa na rôzne účely pre potreby obce. Tak došlo aj k roztrateniu jej vybavenia a znehodnoteniu inventára. Napokon obec zbrojnicu prenajala a pred pár rokmi v nej po celkovej prestavbe otvorili reštauráciu Pizzeria Emília. V r. 2007 objekt rozšírili o prístavbu a terasu, ktorú možno viacúčelovo využívať pri rôznych podujatiach ako zázemie pre scénu letného amfiteátra.
Po 30 ročnej odmlke sa začala písať nová etapa ivanských hasičov, keď v roku 2019 v našej obci opäť vznikol Dobrovoľný hasičský zbor.
Ešte v devätnástom storočí veľmi dôležitým prvkom v spoločenskom živote obce bol miestny hasičský zbor. Okrem nezištnej pomoci všade tam, kde to bolo potrebné, plnil v dedine aj kultúrnu a spoločenskú úlohu. Dychová hudba hasičského zboru spájala dedinčanov takmer pri všetkých podujatiach, robila slávnostnejšími rôzne cirkevné oslavy a samozrejme hodové slávnosti. Ivanskí hasiči udržiavali priateľstvo aj s hasičskými zbormi zo susedných obcí, zvlášť však s Vajnorčanmi, s ktorými sa navzájom aj navštevovali, najmä na hody. To bola vždy veľká udalosť, na ktorú sa pripravila celá dedina, pohostenie aj muzika bývali vždy veľkolepé. Raz sa však stalo, možno v návale starostí alebo práce, že Ivančania zabudli pozvať Vajnorčanov na hody, nuž a pre tých to bola doslova ťažká urážka. Krátko po hodoch, ktoré v Ivanke slávime 24. júna, nastali rušné dni žatvy, kosilo sa obilie, ukladalo sa do krížov, zvážalo do stohov, mláťačka odušu mlátila každý deň v inom dvore, u iného gazdu a v tomto ruchu, možno z neopatrnosti, možno z náhlivosti vznikol vo Vajnoroch veľký požiar. Ivanskí hasiči sa ihneď zbehli, zapriahli kone do striekačky a náhlili sa pomôcť aspoň čo-to ešte zachrániť, a trošku aj preto, aby aspoň čiastočne odčinili tú nešťastnú hodovú urážku. Lenže na ich prekvapenie, keď prišli k požiaru a už spojazdňovali striekačku, postavil sa pred nich predseda vajnorských hasičov, rozpažil ruky a vyhlásil: „Ani strik, keď chcete hasiť, zapáľte si doma!„. Hriech ivanských hasičov bol zrejme veľký, nuž sklonili hlavy a pobrali sa domov. Tak sa skončilo veľké hasičské priateľstvo. – Ivanská príhoda
Zdroj text a foto: Ivanka pri Dunaji v plynutí času, kolektív autorov, 2009, ISBN 978-80-970129-3-9